Takže čo zhruba obnáša súťaženie s raketovými modelmi:
V každej kategórii sú 3 súťažné štarty. Pri súťažnom štarte (lete) ide o to aby model podľa možnosti vydržal vo vzduchu čo najdlhšie.
Na 3 štarty-kolá má pretekár len 2 modely, čo znamená, že ak chce absolvovať tretí štart musí aspom jeden model z predošlých dvoch štartov nájsť a priniesť späť na letisko. Potom ho kompletne pripraviť a odštartovať. Samozrejme to musí stihnúť do konca posledného kola. Tie sú časovo obmedzené, podľa podmienok a množstva pretekárov na 45-60 minút.
A že to nájdenie a donesenie modelu neni nijak jednoduchá vec! Raketa pri pár sekundovom ťahu motora vyletí do výšky aj 300 metrov. Z tejto výšavy len pri slabom vánku dokáže hlavne padák a neriadený raketoplán zaletieť aj niekoľko kilometrov! No a potom ho treba nájsť hlavne ak padne niekde do hory, kukurice, alebo rieky. Na to už ale majú pretekári vytvorené systémy, keď na letisku zostane „navigátor“ a ten s ďalekohľadom a vysielačkou riadi „bežca“( spravidla pretekára, alebo najvýkonnejšieho atléta z teamu) ktorý beží za modelom. Tento cirkus sa volá aj donáškova služba.
No a niečo málo ľudovou vravou bez termínus technikus k jednotlivým kategóriam:
S3A alebo RAKETA PADÁK. Model štartuje ako raketa a na zem sa vracia na padáku.
Padák je pri štarte zbalený v trupe rakety. Na konci ťahu motora je fáza ktorú voláme výmet. To zjednodušene povedané vybuchne strelný prach uložený v motore a tlak plynu vytlačí z trupu zabalený padák. No a modelík letí, letí a keď náhodou vletí do teplého stúpavého prúdu vzduchu rapídne klesne šanca na jeho nájdenie a donesenie, lebo teplý prúd ho vynesie až do výšky niekoľko kilometrov, kde ho už neni vidno ani dalekohľadom.
S6A alebo RAKETA STREAMER. Ide presne o to isté len model na zem nepadá na padáku ale streameri, čo je pás tkaniny, fólie alebo papiera. Pád je podstatne rýchlejší a spravidla model nezaletí ďaleko. Dá sa rýchlo nájsť (teda ak nepadne do kukurice alebo vody) a doniesť späť.
S9A alebo RAKETA VÍRNIK. Ide tiež o ten istý princíp len model sa vracia ako "vrtuľník". Múdro povedané autorotáciou . To znamená že v trupe je pri štarte skovaná „vrtuľa- vírnik“. Tá sa po výmete rozklopí a ak je dobre postavená, tak sa náporom vzduchu roztočí, čím brzdí a predlžuje pád. Dá sa tiež relatívne rýchlo nájsť aj keď sú už borci, čo majú vírniky natoľko vymakané, že im uletia podobne ako padáky.
S4A alebo RAKETOPLÁN. Už samotný názov napovedá, že ide o niečo podobné ako americké projekty skutočných raketoplánov. To znamená – štartuje ako raketa letí a pristáva ako lietadlo. Tu už ale na štarte nestojí klasická raketa, ako pri predošlých kategóriách, ale najrôznejším spôsobom viac či menej poskladané lietadlo. Často sa pri štarte na lietadlo ani nepodobá. Pri štarte, po ťahu motora nastane tiež výmet.Tu sa energia „vybuchnutého motora“ použije na „poskladanie“ toho čo doteraz len vyzeralo ako lietadlo, na skutočý model lietadla, ktoré musí byť schopné samostatného letu. Dobre letiaci raketoplán, pri dobrom bezveternom počasí neodletí ďaleko. Je nastavený do zatáčky, takže krúži nad miestom štartu. To je ale len pekná teória lebo v drvivej väčšine prípadov pofukuje vetrík a ten každou minútou letu nabaľuje pretekárovi pekné kilometre k behu pre model. Na tieto prípady sú na modeloch „determalizátory“. Ide o kúsok tlejúceho knótu, ktorý prepáli voliaku niťku čím spôsobí zmenu v aerodinamike alebo vyvážení modelu. To má za následok letuneschopnosť modelu a jeho skoršie pristátie.
S8E/P a S8D alebo RC RAKETOPLÁN . Ide o divácky určite najzaujímavejšie kategórie.
RC v názve znamená Radio Control, čiže model riadený „vysielačkou“. Je to v podstate lietadlo štartujúce s raketovým motorom. Úlohou pilota-pretekára je s modelom letieť presne vymedzený čas a pristáť na presne určené miesto. Je to vskutku majstrovstvo orientovať sa v priestore aj čase . Na dosiahnutie letového času niekedy stačí len prostý kĺzavý let, ale pri horšom počasí treba hľadať teplé stúpavé prúdy, aby nebol model predčasne na zemi a to už skutočne treba vedieť.